Slovo trauma aj dnes v ľuďoch, napriek veľkej popularizácii tém duševného zdravia, vyvoláva veľký rešpekt. Post-traumatická stresová porucha (PTSD) sa v Amerike po vojnových inváziách stala široko diskutovanou témou, ktorá pomohla mnohých rodinným príslušníkom konečne pochopiť, čím ich blízki prechádzajú, a ako im môžu skutočne pomôcť. Hoci v minulosti bola s “traumou” a chodením na terapiu spojená veľká spoločenská stigma, dnes už má našťastie mnoho ľudí možnosť a podporu dostať pomoc, ktorú potrebujú.

Lekár a terapeut Gabor Maté vo svojom najnovšom filme Wisdom of Trauma (Múdrosť traumy) vyjadril presvedčenie, že drvivá väčšina zdravotných problémov dospelého a seniorského veku má pôvod v nevyriešenej detskej traume. Neuveriteľná práca jeho, a ďalších priekopníkov v oblasti psychosomatiky a duševného zdravia ako Peter Levine, Stan Grof či Bert Hellinger umožnila, že čoraz viac ľudí súvislostiam s traumou, stresom a psychosomatickými problémami rozumie a vie, kde hľadať pomoc.

Kto má traumu?

Výskum americkej organizácie pre duševné zdravie uvádza, že 70% dospelej populácie prešlo nejakou traumatickou udalosťou. Tento údaj je od základu nesprávny a ukazuje veľké nepochopenie problematiky. Pod traumou totiž nechápeme nejakú vonkajšiu udalosť, ale odpoveď nášho organizmu na ňu podľa svojej momentálnej kapacity. K traumatizácii dochádza, keď to, čo zažívame, svojou dĺžkou trvania, intenzitou, alebo rýchlosťou prekročí našu kapacitu to spracovať, väčšinou v spojení s pocitom, že sme na to sami. Zatiaľ čo stres je záťaž, ktorú máme kapacitu zvládnuť, aj keď je nám nepríjemná, trauma je záťaž, ktorá našu kapacitu presiahla a spôsobila v našom systéme akýsi skrat, ktorého následky potom pretrvávajú na fyziologickej, nervovej, emocionálnej a psychickej úrovni.

Tá istá udalosť môže byť úplne bežná pre jedného, a traumatizujúca pre druhého človeka. Drobná udalosť, nad ktorou sa dospelý ani nepozastaví, môže pôsobiť život ohrozujúco (v detskom vnímaní) a byť pre dieťa traumatizujúca. Traumatizovaní ľudia sa často stretávajú so zosmiešňovaním alebo znevažovaním svojho stavu, pretože podľa iných sa predsa “nič také nestalo”. Pre vznik traumy však nemusíme zažiť vojnu alebo hrozné násilie.

Ako sa traumatizácia prejavuje?

Prejav traumatizácie je u každého veľmi individuálny. Je veľmi dôležité, či ide o šokovú alebo vývinovú traumu. Šoková trauma je spojená s jednorazovou udalosťou, zatiaľčo u vývinovej traumy ide o veľmi dlhodobé pôsobenie nepriaznivých faktorov. Dieťa, ktoré má zdravú, milujúcu rodinu, ale stretne sa s násilím (šoková trauma) má oveľa väčšiu šancu sa vrátiť späť do normálneho života, než dieťa, ktoré vyrastalo v násilnej rodine a vytvorilo si na základe toho patologické vzťahové vzorce, poškodený sebaobraz a obranné mechanizmy prežitia. K šokovej a vývinovej traume sa preto rozdielne pristupuje aj v psychoterapii.

Všeobecne však platí, že čím rannejšia trauma, tým vážnejšie a ťažšie uzdraviteľné následky. Aj preto sú šetrné, nenásilné pôrody v krajine základom pre neskoršie duševné i fyzické zdravie obyvateľstva.

Kedy to prepukne

Kým je naše telo mladé a silné, je schopné kompenzovať mnohé vnútorné oslabenia. Mnoho traumatizovaných ľudí preto dokáže fungovať bez väčších obmedzení, takže si ani nemusia uvedomiť, že je ich systém niečím zaťažený. Pravdepodobne sa však budú ťažko a zdĺhavo vysporiadavať so stresom, životnými zmenami, alebo zvýšenými nárokmi (napr. rodičovstva). Môžu mať tendenciu k vlečeniu chronických zdravotných stavov, ktoré nie sú adekvátne veku a životnému štýlu. Časté sú predčasné opotrebovania niektorých orgánov, a dlhodobé príznaky podobné ako pri strese – menej funkčná termoregulácia, slabá imunita, funkčné poruchy trávenia, autoimunitné ochorenia, lokálne zápaly, tetania, či nekvalitný spánok. Po duševnej stránke to budú ľudia, čo zle znášajú zmenu, majú veľkú potrebu kontroly, pôsobia rigidne, sebecky a emočne plocho. (viz Fyziológia stresu: Polyvagálna teória Stephena Porgesa).

Veľmi často sa stáva, že pod vplyvom veľkého stresu v neskoršom životnom období symptómy traumy naplno prepuknú. Rannejšia trauma je “aktivovaná” neskorším spúšťačom: intenzívny stres, rozchod, náročné obdobie v práci, strata blízkeho, sťahovanie, finančná kríza, ale aj užitie psychedelík. Aj malá, zdanlivo banálna záťaž môže byť tým posledným zrnkom, ktoré prevráti už naloženú váhu.

Predtým samozrejmé veci sa zrazu stávajú neznesiteľne ťažkým bremenom – chodenie do práce, starosť o deti, zabezpečenie života a niekedy aj samotná fyzická existencia. Takúto záťaž pociťujeme, ako keby v našom tele neustále niečo prebiehalo na pozadí, rozptyľovalo nás a míňalo nám baterky. Akoby sme už ráno vstávali unavení a svet na nás stále padal.

Zvyknúť si na to byť takmer mŕtvy

Často vídam klientov, ktorí sa pri opýtaní cítia byť úplne ´v pohode´, a pritom sú viditeľne napätí ako struna. Je to pre nich normálny stav, nič iné nepoznajú a nechápu narážky druhých ľudí, aby sa ´trochu uvoľnili´. V takýchto prípadoch je zrejmé, že napätie tvorilo súčasť ich vývoja, alebo je udržiavané od nejakej historicky oveľa staršej udalosti. Ak sme nikdy sami seba nepoznali silných, vitálnych, radostných, pokiaľ nemáme referenciu k niečomu lepšiemu, ani nemáme dôvod to hľadať – to je jedna z najväčších pascí ranných zranení. Mnohí ľudia iba tušia, že ich vitalita je značne obmedzená, ale bez vážnych výstražných signálov sa nikdy neodhodlajú nahliadnuť pod povrch. Postupne si zvykajú na čoraz menší a menší priestor, scvrkávanie komfortnej zóny, a v neskoršom veku sa začnú rútiť pod nástupom závažných ochorení.

Generačná trauma

Vedecké výskumy už dnes jednoznačne potvrdzujú, že trauma sa prenáša aj medzigeneračne. Neriešený stav jednej generácie sa stáva normou tej ďalšej. Preto mnohí ľudia, ktorých trauma prinúti nazrieť dovnútra, sú často konfrontovaní nielen so svojimi témami, ale aj témami svojich rodičov a vzdialenejších predkov. V prípade veľkého zaťaženia sa môže pôvodná trauma prejaviť aj v psychických, emocionálnych či fyzických predispozíciách, v extréme až ochoreniach vzdialenejších potomkov. Hellinger v knihe Láska ducha spomína, že na rozvoj schizofrénie u člena rodiny sú potrebné minimálne 3 generácie vytesňovania vážneho konfliktu. Trauma je zároveň aj opomínaným spoločenským či globálnym fenoménom (viz Thomas Huebl).

Cesta späť

Udalosti, ktoré sa nám v živote dejú, nie sú za trest. Ale čím viac jemných signálov odignorujeme, tým budú tie ďalšie hlasnejšie. Naša duša túži po celistvosti a jednote a vždy sa snaží zosnovať podmienky, kde sa môže rozpomenúť a uzdraviť. Stanislav Grof tento mechanizmus popísal v podobe “coex” systémov – komplex kondenzovaných zážitkov. V našom živote sa opakujú určité motívy, archetypálne príbehy, ktoré sa snažia odohrať do konca. Alebo zopakovať a prehrať správne. Preto každá trauma v nás – zdravotná, ale aj psychická či psychospirituálna – bez prestania hľadá a striehne na “vhodné” okolnosti k uzdraveniu.

Peter Levine, súčasný priekopník práce s traumou (zakladateľ školy Somatic Experiencing), ju vidí ako pohyb, ktorý nebol dokončený. Impulz, ktorý nenašiel adresáta. K rovnakému náhľadu došiel Bert Hellinger, zakladateľ systemických konštelácií, a predstavil techniku pohyby duše, ktorá takéto impulzy dokáže uvoľniť. Na podobných princípoch stojí aj kraniosakrálna terapia, ktorá prinavracia zdravie, stabilitu a posilňuje odolnosť nervového systému voči náročným životným okolnostiam.

Vo filmoch je uzdravenie jednoduché – stačí veľká láska, a všetko je v poriadku. Takto to bohužiaľ nefunguje. U traumatizovaných ľudí môžu aj dobré veci vyvolávať nedôveru a stres – pretože sú nové a nepoznané. Uvoľnenie a otvorenie sa životu prichádza postupne cez bezpečné robenie malých krokov. Pokiaľ ste aj vy pripravení urobiť prvé kroky na úžasnej ceste sebapoznania a uzdravenia, budem sa tešiť na osobné stretnutie.