Narodil som sa na konci love generation – generácie detí kvetov, V 60-tych rokoch som prišiel do puberty – v Amerike to bola vtedy kultúrna explózia – akýsi druh kultúrnej revolúcie – hudba explodovala, ľuďom sa otváralo vedomie a keď sa to všetko skončilo, veľmi ma to zasiahlo. Skončilo to a videl som, ako ľudia opäť zaspávajú, ako kultúra opäť zaspáva, každého zaujímalo ako zarobiť peniaze a stat sa úspešným – to ma vôbec nevzrušovalo.
Povedal som si – toto nie je ono. Čo sa stalo? Kam sa vytratilo všetko to prebudenie? Tak som pokračoval v hľadaní a nasledoval vlastnú linku – niekedy úplne z cesty a niekedy správnym smerom. Začal som cvičiť jogu, začal som robiť pôsty, prírodnú stravu, vegetariánstvo, skúsil som návrat do prírody, prvé rainbow festivaly, všetko čo sa dalo. Žil som v rôznych komunitách, skúmal som, pozoroval, čo tí ľudia robili, čokoľvek alternatívne. Zaujímalo ma, čo sa tam naozaj odohráva, a na všetkých týchto miestach som hral.
A čo sa ku mne neustále vracalo bola indická hudba. Tá ma naozaj priťahovala, pretože bola spontánna. Už som vtedy roky študoval západnú hudbu a kompozíciu, ktoré sú v skutočnosti veľmi mentálne. A hoci milujem túto hudbu – to povznesenie, ktoré prináša mojej duši, stalo sa to pre mňa veľmi mentálnou aktivitou – skladanie dvanásť-tónových germánskych kompozícií – vôbec ma to nenapĺňalo, vysušovalo to moju dušu. Priťahovala ma spontánnosť indickej hudby – oni hrali melódie, ktoré vychádzali z duše, improvizovali na javisku, naživo. Pustil som sa touto cestou, začal som študovať Indickú hudbu, mal som vtedy 22.
PREBUDENIE
Veľmi skoro na to som v San Franciscu narazil na knihu od Osha. Začal som ju čítať a tie slová šli priamo do môjho sdrca. Akoby ku mne hovoril môj vlastný hlas, niečo z mojej vlastnej duše. Divil som sa, kto je ten chlapík – Bhagwan Sree Rajneesh – smiešne meno – kde sa nachádza, je nažive a žije v Indii. Na druhý deň som na ulici videl dvoch jeho sanjásinov, oblečených v oranžovom a zdalo sa mi, že títo ľudia sú nejako iní – zdali sa byť veľmi prítomní a bez masiek. Vyzvedal som kto sú a o čo vlastne ide. Povedali mi že sa práve vrátili z 
Indie, kde boli s takým chlapíkom – Bhagwan Sree Rajneesh – opäť to meno – tak som to začal skúmať hlbšie. Šiel som do jedného centra v San Franciscu a skúsil som dynamickú meditáciu. O pár dní na to som sa ocitol na víkendovom workshope. A po tom workshope to bolo jasné – kúpil som si letenku do Indie a zrazu som bol tam.
Bytie s ním a všetky meditácie, čo som robil a všetka práca, ktorú som robil – fyzická práca – pozornosť na detaily, ktorá bola neustále vo všetkom vyžadovaná – to všetko začalo provokovať moju kreativitu novým spôsobom. Niekedy sa to prejavilo v hudbe a niekedy vo vytváraní iných vecí, diel – najprv nábytku, sôch buddhy a potom najrôznejších predmetov. Prichádzalo to stále viac a viac. Ale musím povedať, že Oshovi patrí moja obrovská vďaka za to, že otvoril tieto dvere. Vďaka jeho poštuchnutiu sa mohli pre mňa otvoriť dvere k niečomu, čo bolo zabudnuté od čias môjho detstva.
UMENIE AKO CESTA TRANSFORMÁCIE
Povedzme že existujú rôzne spôsoby, ako pristúpiť k umeniu, s ktorými som sa stretol. Jeden z nich je pozeranie dovnútra seba samého a vyjadrovanie akéhosi subjektívneho psychického stavu – je to určitý druh úľavy, uvoľnenia vnútorného napätia, prichádza s pocitom istého uspokojenia. Ale je to trochu také… – no dobre, a čo teraz? A potom to spravíte znovu a znovu a znovu a nachádzate stále novšie a novšie veci a je to veľmi zaujímavý proces – je to ako lúpanie šupiek a pozeranie, čo sa skrýva vo vnútri.
Existuje iný prístup k umeniu, s ktorým som sa stretol najmä v Indii a v Japonsku. Na soche buddhu v Japonsku nikdy neuvidíte podpis autora. A to nie je náhoda – pretože oni sa nesnažia svojim výtvorom povedať – toto som ja. Oni sa pokúšajú naladiť sa a rozpustiť sa v tom
stave, ktorý sa snažia na tvári buddhu zachytiť. Pokiaľ ho chcú zachytiť, musia sa s ním identifikovať, stať sa ním. Je to ako vymazanie samého seba, aby mohol prebehnúť umelecký proces, vymazanie svojho ega, vymazanie osobnosti.
To je iný druh umenia – iný proces. Nie je to ten egoický proces umelcov, ako ho poznáme na západe. Nemyslím že vyjadrovanie svojej bolesti, vyjadrovanie agónie alebo úžasu – že to je ono. Je to fajn, pokiaľ to je to, čo potrebujete, ale pre mňa to nie je to skutočné. To skutočné je – ako vyjadriť to, čo nás presahuje, ako postaviť most, ktorým sa môžeme dostať na druhú stranu k stavu, kde dráma a bolesť a extáza nie sú tie najdôležitejšie veci? To je to, o čo sa ja snažím.
V každom skutočnom umení je množstvo krokov, ktoré sami o sebe nie sú až také vzrušujúce alebo zaujímavé. Napríklad keď cvičíte na bansuri (bambusová flauta), musíte cvičiť stupnice celé roky, mesiace, držať jednu notu celé hodiny. Nie je to žiadny nával adrenalínu, nie je to surfovanie na jazere. Musíte tam jednoducho pozorovať, byť prítomný, nebyť v mysli, ale robiť to totálne. To je meditácia. Všetko čo ma (Osho) naučil je o bytí tu a teraz, ako žiť život totálne, autenticky, ako hrať hudbu z miesta ticha a autenticity, nesnažiť sa byť niekým, kým nie som.
ZEM, DREVO, KAMEŇ
Pre mňa je naozaj skvelé byť 
v záhrade a pracovať s rastlinami, alebo s drevom, kameňom, primárnymi materiálmi. To potrebujem, to milujem, to ma vyživuje. Nenapĺňa ma sedenie pred počítačom 12 hodín denne. Napĺňa ma dotýkanie sa kameňa, keď vytvorím, alebo na poslednú chvíľu uvidím vynoriť sa z kameňa postavy, tváre, ktoré tam pred miliónmi rokov vesmír vložil. To je spolutvorenie s vesmírom. TO ma napĺňa.
Mám veľmi rád keď nájdem kameň a opracujem jeho časť, ale zvyšok nechám tak – pretože to je tiež súčasť tvorenia. Vlastne to je tá krajšia časť. Ten kúsok, ktorý opracujem, ktorý človek opracuje, iba dáva vyznieť tej časti, ktorá je ešte nádhernejšia a starobylejšia. Ticho je tou skutočnou krásou. Noty vás nútia venovať pozornosť tichu, ale oni nie sú tým, o čo ide. Odkiaľ prichádzajú – tie noty? Prišli z ticha, tak ako my všetci. Všetci pochádzame z tohto hlbokého prázdna. To, čo teraz vedci nazvali temnou hmotou – nikto nevie, čo to presne je, ale zisťujú, že je to všade – to je to ticho – temná hmota – kreatívne prázdno.
V JEDNOM TÓNE NÁJDI BUDDHU!
V Japonsku som mal priateľa, volal sa Koku – čo znamená ´prázdno´. Vyrábal flauty – bol úžasný umelec, japonský sochár, kaligrafik. Bol tiež samurajom a vyrábal flauty – bol to flautový majster. A povedal mi – keď mi dával túto flautu – edž on-džo butsu! čo znamená – jedným tónom nájdi buddhu!
V Japonsku sú štyri školy Zenu zo starých čias. Jedna z nich sa volá Fukui Zen, čo znamená Vejúci Zen. Títo mnísi hrali na tieto flauty, iba stáli na ulici a iba hrali, celý deň. To bola ich meditácia. Pretože dýchať po taký dlhý čas do flauty zmení vašu chémiu, chémiu vášho mozgu, krvi, vstúpite tým do hladiny alpha – čistá meditácia. Oni boli trochu šialení, pretože nič iné nemali, boli iba pouličnými tulákmi, hrajúcimi na flautu. V japonsku boli vlastne postavení mimo zákona. Na hrudi mali zavesenú drevenú tabuľku, s nápisom – nikdy sa nenarodil, nikdy nezomrel. (To je úryvok srdcovej sútry od Buddhu a znamená, že to, kým naozaj sme, je tá Jednota, ktorá sa nikdy nerodí a nikdy neumiera… to, čo je transcendentné.)
Keď sa pozriem na nás ako ľudské bytosti, kto sme, žijeme tak veľmi malú časť toho, kým sme. Veríme, že sme touto prácou, touto rodinou, touto národnosťou, touto spoločnosťou. To je nič v porovnaní s tým, čo máme vo vnútri – máme milióny životov, milióny zážitkov niečoho čarovného či mystického, zážitkov hĺbky a jednoty s vesmírom – a to je všetko prekryté a zabudnuté.
Pokiaľ svojim umením, svojou hudbou dokážem odlúpnuť trochu z toho povrchu, otvoriť iba maličké dvierka, potom s tým ľudia môžu robiť, čo len chcú. Mojou prácou je otvoriť aspoň malé dvierka.
Zvuk, zvuk je zázračný. V Indii sa hovorí, že zvuk je bohom. Ja s tým súhlasím v tom zmysle, že zvuk je univerzálny jazyk, univerzálna sila, ktorá sa prejavuje cez zvuk. Ľudia môžu počuť zvuk a ten
ich dokáže priviesť do stavu, kde si dokážu spomenúť na niečo o sebe, čo bolo stratené. Spomenúť si na niečo zo svojej nekonečnosti, na pradávne spomienky, pradávne kolektívne spomienky, kozmické spomienky. Pokiaľ dokážem odškrabnúť iba malý kúsok – ako keď sa utrie hmla na zrkadle, a cez ten kúsok môžete nakuknúť a uvidieť – to je úžasné, to je všetko, v čo môžem dúfať.
Článok je prekladom rozhovoru, ktorý Devakant natočil v centre Sammasati v Čile,kde v súčasnosti žije. Jeho časti zároveň vyšli ako súčasť tlačeného interview pre VITALITU v auguste 2016. Slovenský text pod originálom videa.