Moje sklony k sociologickému bádaniu si za posledné mesiace prišli na svoje. Záhady ľudského správania v krízových a záťažových situáciách mi priniesli mnoho vhľadov, ale aj poskytli veľa materiálu na prax súcitnosti.

Keď nepozerám správy a sledujem všetko to krásne, čo sa začalo diať v mojom okolí (nečakanú solidaritu, originálne nápady, prerozdeľovanie zdrojov, prepájanie ľudí novými spôsobmi, kreativitu, štedrosť a húževnatosť), tak ma to priam napĺňa dôverou v ľudstvo a zažívam také tie pocity, aké predstierajú americkí hrdinovia v dobrom závere postapokalyptického filmu. Nie všade to však vyzerá takto optimisticky.

Keď strach vylieza na svetlo

Niektorí hromadia potraviny či toaletný papier, ďalší umývajú chodby savom a ožarujú ich denne UV-lampami. Mnohí ľudia zo strachu týždne nevyšli z domu, alebo aplikujú extrémne hygienické opatrenia. Nemocnice prišli na to, že prítomnosť matky, s ktorou dieťa ešte pred chvíľou zdieľalo krvný obeh, a otca, s ktorým dýchalo jeden vzduch, je zrazu nebezpečná. V rodinách sa objavuje čoraz viac násilia a agresivity. Nemenovaná veľká firma v mojom okolí, ktorá neprerušila činnosť – naopak dosiahla najväčie mesačné výnosy za posledné roky – prepúšťa zamestnancov telefonátom, v ktorom ich prosí, aby dali sami výpoveď a nenárokovali si odstupné, inak firmu zbankrotujú a pripravia tým o prácu aj všetkých ostatných.

Pre mnohých z nás je tento čas okamihom pravdy o sebe. Je ľahké byť dobrými ľuďmi, šíriť pozitívne myšlienky a duchovné koncepty, keď žijeme v (relatívnom) blahobyte a bezpečí. Žiaden človek nie je imúnny voči strachu a neistote, ale až teraz vidíme, ako ho kto dokáže zvládať. Z mnohých kultivovaných, slušných a normálnych ľudí sa zrazu vykľul niekto celkom iný.

Každý má inak veľkú kapacitu zvládať záťaž

Nechcem súdiť a kritizovať. Viem, že každý človek má rôznu mieru záťaže, pri ktorej presiahnutí sa jeho vrstvička kultúrnosti rozpadáva ako domček z karát, a zapoja sa spoľahlivé, i keď primitívnejšie módy prežitia. Keď sa pozerám na hlbšiu podstatu súčasného diania, je mi jasné že u mnohých ľudí môže spúšťať oveľa staršie strachy, ktorých si nie sú vedomí a tak svoje konanie nedokážu ovplyvniť. Keď lepšie porozumieme, čo sa v našej psyché v tomto období kolektívne otvára a odkiaľ to pramení, možno dokážeme mať väčšiu trpezlivosť sami so sebou a prejaviť súcit tam, kde sme doteraz cítili odsudzovanie.

Bez ohľadu na reálne ohrozenie, každý živý organizmus vníma svoju situáciu a možnosti subjektívne, najmä na základe svojich predošlých významných skúseností. Keď sa na posledný mesiac pozrieme cez objektív archetypálnych kvalít, je toto obdobie charakteristické ´čakaním uprostred neznáma´. Sme závislí na niečom nehmatateľnom a všadeprítomnom, čo je nebezpečné a väčšie ako my. Zažívame svoju individuálnu malosť a bezmocnosť.

Rané skúsenosti formujú dospelé vnímanie reality

Súčasná situácia sa takto v mnohých z nás dotýka zážitku z prenatálneho obdobia, pôrodu alebo raného detstva, keď sme boli existenčne odkázaní na to, či nám bude dovolené prežiť, alebo nie. Niekto veľký rozhodoval o tom, či dostaneme výživu, či bude reagovať na naše potreby a nespokojnosť, či nám dá priestor, celý ho zaberie, alebo nás nechá osamelých; či potvrdí, alebo bude ignorovať našu hodnotu.

Jedinci, ktorí dobre vlastnými silami prešli pôrodnými cestami a mali dostatok nasledovného kontaktu a výživy, majú väčšinou aj v neskorších ťažkých životných situáciách kontakt s dôverou vo svoje zdroje, v to, že všetko dobre dopadne a oni to zvládnu. Na úrovni mozgu vzniká u takýchto ľudí dobré prepojenie neokortexu s limbickým systémom, takže vedia reflektovať a regulovať svoje pocity. Vďaka tomu sa vedia dobre a rýchlo orientovať a ako dospelí majú často aj kapacitu pomôcť druhým.

Na druhej strane tí, ktorí si z prenatálneho obdobia, pôrodu či doby popôrodnej odniesli zážitok, že zlyhali, že na to nemajú, že musel prísť niekto z vonku, aby ich nakoniec zachránil – takíto jedinci sú skôr náchylní neskôr hromadiť (kvôli strachu z opätovného nedostatku), izolovať sa a čakať na záchranu vo forme ľudského či neosobného hrdinu (napr. vakcíny). Hrdina na obzore im prináša pocit úľavy a bezpečia a toto bezpečie chcú dopriať aj ostatným, zatiaľčo otvorenosť a dôvera druhých im môže pripadať ako číre šialenstvo. Na úrovni mozgu si vybudovali silné prepojenie limbického systému s plazím mozgom, takže ich pocity často automaticky spúšťajú inštinktívne reakcie. Takíto ľudia väčšinou nie sú schopní vnímať, že to, čo im dáva pocit bezpečia, limituje slobodu niekoho iného.

V médiách i politike sa diskutuje o reálnej potrebe rúšok, karantény, a čoraz viac sa argumentuje ohľadom vakcín, alebo dokonca čipovania. Keď sa na takéto formy ochrany, prevencie a „riešení“ pozrieme z pohľadu našich raných skúseností, ľahšie pochopíme jednotlivé stanoviská. Možno sa nám zdá, že rozhodnutia padajú a budú padať na základe racionality a logiky, opak je však pravdou. Naša myseľ totiž nefunguje tak, že prijme za pravdivé to, čo je racionálne, ale že racionalizuje a presadzuje to, čomu už veríme a čo zodpovedá našim najhlbším skúsenostiam. Preto sa názor človeka takmer nikdy nezmení hádkou a dôkazmi, ale iba novou skúsenosťou.

Hnev zlomí palicu, ale súcit ju prinúti sa ohnúť

Pokiaľ sa aj vy zle vyrovnávate so stresom týchto dní, buďte na seba láskaví. Uvedomte si, že to, čo teraz prežívate, je len vrchol ľadovca, s ktorým sa váš systém musí vyrovnávať. Dajte si na sklonku dňa čas precítiť, ako sa máte a kde sa vnútorne nachádzate. Venujte si uznanie za to, že každý deň robíte to najlepšie čo viete a čo je vo vašich silách. Požiadajte niekoho, alebo si sami poskytnite prvú pomoc pre výjdenie zo stresu. A ak je to potrebné, postarajte sa o seba s pomocou profesionála, aby ste mali väčší priestor pre tvorenie krajšieho a zdravšieho sveta.

Pokiaľ sledujete príznaky u svojich blízkych, alebo na osobách v politickej či spoločenskej sfére, skúste ich neodsudzovať. Pocit nepriateľstva a nátlaku ešte viac utlmuje ich cítenie, núti ich schovávať sa za brnenia a zosilňuje inštinktívne reakcie plazieho mozgu (ktorý pozná len útok, útek a schovanie/zamrznutie). Pokiaľ na to máte dosah, poskytnite svojim blízkym prvú pomoc pre výjdenie zo stresu. A pokiaľ ste si vedomí niekoho mimo vášho dosahu, skúste na najbližšie týždne či mesiace zaviesť do svojho života novú prax:

Po stíšení a precítení seba skúste vo svojom srdci uvidieť ten boj o prežitie, ktorý títo ľudia vnútri stále zvádzajú. Tlak a zodpovednosť, ktorá na nich leží. Dovoľte si vidieť ich konanie cez tento kontext. Bez snahy o manipuláciu ich skúste vo svojom srdci bezpodmienečne prijať, ponúknuť im v duchu priateľstvo a zahrnúť ich jemným závojom bezpečia a hojnosti. Pozorujte chvíľu, čo sa bude diať . Možno zistíte, že aj to, čo bolo zranené, sa môže znovu otvoriť a žiariť svoje jedinečné dary do celého sveta.