Jedným z najväčších prínosov práce Berta Hellingera (a celej metódy systemických konštelácií) je sformulovanie niekoľkých zákonitostí vzťahov, ktoré prekračujú hranice kultúr, jednotlivých národov, či vierovyznaní a sú aktuálne pre každú dobu.
Niektorú z týchto vzťahových zákonitostí zaručene nájdete v zápletke každej filmovej drámy. Pri ich čítaní sa nezabudnite pozrieť, či sa netýkajú práve Vás. Odtiaľ už je potom už iba malý krok k oslobodeniu.
.
1. V každom vzťahu musí existovať rovnováha medzi dávaním a prijímaním.
nie dávanie, ale prijímanie umožňuje prehlbovanie vzťahov
Dávanie a prjímanie predstavuje základnú výmenu energie. Môže prehlbovať vzťah, alebo vytvárať určité nechcené záväzky (niekto si Vás chce kúpiť, aby potom mohol niečo očakávať). Vo vzťahu je dôležité nájsť, čo má pre Vás i pre partnera hodnotu. Niekedy však dávame to, o čo druhí nestoja, a ešte sa cítime nedocenení.
Neradi prijímate a neustále obdarovávate druhých? Vo Vašom partnerovi to môže časom vytvoriť pocit viny a bezmoci. Výsledkom je často zúfalý čin, ktorým sa podvedome snaží z takéhoto vzťahu vymaniť. Prijímanie totiž nie je znakom toho, že od druhých niečo potrebujeme. Svedčí o našej schopnosti otvoriť sa zraniteľnosti a pustiť druhého do nášho sveta.
..
2. Z (rodinného) systému nesmie byť nik vylúčený.
Systém nemôže byť zdravý, keď v ňom niekto chýba.
Vylúčením sa rozumie násilné prerušenia väzieb medzi členmi, zatajovanie člena rodiny, alebo nevhodných informácií o ňom, apod. Každý systém predstavuje viac, než len súčet svojich častí. Násilným vyradením časti zo systému sa aktivujú sily, ktoré chcú navrátiť systému zdravie a rovnováhu – snažia sa túto časť pripomenúť, alebo vrátiť naspäť.
Toto hlboké pudenie k celistvosti často zachytia citlivejší jedinci a budú sa podvedome snažiť zastať rolu toho, kto chýba. Môžu začať vykazovať podobné správanie, ocitať sa v podobných životných situáciách, alebo nasledovať podobné životné ciele ako ten, ktorého systém vylúčil. (Prenos sa často odzrkadlí ob-generáciu – viac v konštelačnej literatúre).
.
3. V každom systéme existuje prirodzená hierarchia.
Starší prišiel pred mladším.
Nie v zmysle moci alebo dôležitosti, ale v zmysle pokračovania. Poradie toho, čo bolo predtým a toho, čo na to naväzuje. Deti prišli na svet cez svojich rodičov, a ich rodičia zase cez svojich rodičov.
Ako deti teda vďačíte rodičom za život, nech už sa váš neskorší vzťah vyvíjal akokoľvek. Preto sú deti (aspoň v malom veku) závislé na rodičoch a nie naopak.
Idea, že dieťa chce zachrániť alebo starať sa o život dospelého rodiča, je preto úplne nezmyselná a vážne narušuje rovnováhu systému. Láska tečie podobne ako voda – z výšok dolu do doliny. Preto ten, kto tu bol skôr, dáva, a ten, kto prišiel po ňom, prijíma.
Podobná hierarchia existuje medzi ľuďmi a prírodou – ľudia pochádzajú z prírody a sú na nej závislí, a nie naopak – preto idea záchrany Zeme je na určitej rovine úplne nezmyselná.
.
4. V systéme má každý svoje pravé miesto.
každému je najlepšie na jeho mieste
Vaše miesto Vám náleží a máte naň právo. Nik by Vám ho nemal upierať, ani Vy by ste sa nemali stavať na miesto niekoho iného. Tu sa veci často skomplikujú napr. keď rodičia nemajú harmonický vzťah a deti sú vmanipulované do role náhradného emocionálneho partnera/partnerky, alebo musia niekomu ´držať stranu´.
Svoje právoplatné miesto v systéme majú aj nenarodené deti – akýkoľvek je dôvod ich úmrtia. Pokiaľ napr. prvorodené dieťa nežije, ďalšie dieťa v poradí často prežíva neprimerané postavenie v rodine, hoci ho nevie presne pomenovať. To isté platí, pokiaľ je nenarodených detí v jednej rodine viac.
K veľkému zauzleniu vzťahov a mnohým životným komplikáciám dochádza aj vrámci adopcie, falošného otcovstva, či v poskladaných nových rodinách.
.
Dá sa minulosť napraviť?
Konštelácie nie sú prostriedkom na vytesnenie toho zlého a premaľovanie bolestných zážitkov na ružovo. Minulosť nie je možné zmeniť, ale môžeme zmeniť svoj postoj k nej. Naše utrpenie totiž často nie je spôsobené zážitkom samotným, ale tým, že ho popierame, odmietame, prekrucujeme. Prijatím reality nášho života a našej minulosti sa stávame dospelými. Cítime, že sme zažili niečo ťažké, niečo veľké, a to, že to dokážeme niesť, nám dáva dôstojnosť. Už to nemusí vládnuť nášmu životu. Uvedomenie, že sme to zvládli, že sme to prežili, nám môže priniesť nový pocit kompetencie a sily.
Pokiaľ s Vami niečo zo spomínaných príkladov zarezonovalo, možno sú rodinné a systemické konštelácie práve pre Vás.
Termíny skupín nájdete tu, alebo ma môžete kontaktovať pre dohodnutie individuálneho konštelačného stretnutia.
.