Ako ľudské bytosti máme spoločné to, že sa pachtíme za istotami, kedykoľvek si uvedomíme, že všetko okolo nás podlieha ustavičnej zmene… Zdá sa, že sme odsúdení k utrpeniu proste a jednoducho preto, že v sebe máme hlboko zakorenený strach z toho, aké veci skutočne sú.
– Pema Chodron
Posledné mesiace stále hlbšie a hlbšie skúmam tieto vlny, ktoré stúpajú, trvajú a klesajú na pozadí môjho života. Myslím stále viac na dávneho priateľa, ktorý zo svojho farmárskeho života spravil sociálny experiment a akt politickej rebélie. Človeka, ktorý mi ukázal, ako krajina dokáže preveriť charakter, sebadisciplínu, vzájomné priateľstvo aj dôveru vo vlastný zdravý rozum. Ako sa začnete meniť, keď ste uprostred divočiny, kde vaša pretvárka, manipulácie, názory či imidž na nikoho nezaberajú. Drsnosť prírody vás kúsok po kúsku akosi vyzlieka do naha; ostáva len to, čo obstojí v stretnutí s každodennými unavenými ránami, nepohodou, ročnými cyklami, s dažďom, zemou a slnkom. A zároveň sa niečo vo vás mení, dozrieva, prehlbuje. Večerný svieži vzduch cítite plnšie, reálnejšie a silnejšie, než radosť z nablýskaného auta, či miliónov na bankovom konte.
Myslím, že keď človek hlboko precíti, že je v moci niečoho väčšieho, čo nemá šancu ovládnuť, ani kontrolovať, iba miera jeho statočnosti určí, či sa vtedy dokáže uvoľniť a dotknúť tejto posvätnosti, alebo ho premkne existenčná hrôza. Môže donekonečna s prírodou i životom bojovať a nachádzať stále komplikovanejšie a od pravdy vzdialenejšie techniky a metódy, ako presadiť svoje chcenie a udržať svoje ilúzie. Alebo môže cez odovzdanosť ochutnať skutočný život.
Odovzdanosť vlnám života, ktoré raz stúpajú a všetko nesú s ľahkosťou, a potom zase klesajú a utíchajú do stratena. Odovzdanosť poznaniu, že všetko čo prichádza, raz odíde. Odhodlanie nasmerovať všetky sily do podpory toho, čo práve prosperuje, prekvitá a rastie a tiež tú zvláštnu vnútornú silu, ktorá v nás vyvstane, keď dokážeme pustiť to, čo umiera a chradne, bez ohľadu na naše osobné plány a investované úsilie.
Život je to, čo sa nám deje, kým sme zaneprázdnení robením si iných plánov.
– Allen Saunders/John Lennon
Posledný rok pozorujem v sebe tento pocit plynutia. Akýsi spodný prúd pod všetkými udalosťami dní, týždňov, mesiacov. Akúsi časť mňa, ktorú nezasahuje pochybnosť, strach, ani nánosy výchovy. Neotrasiteľná jasnosť a vedenie začiatkov a koncov, prirodzenosť príchodov a odchodov, smerovania malých i veľkých ciest. Nachádzam ho a zase strácam. Chcem byť v kontakte s touto živosťou, žiť v prítomnosti s pocitom totálnosti, plnosti a zároveň každý deň robím malé ústupky, odkladám to, na čo mám chuť a racionálne si vyhováram to, čo je mojej duši celkom tíško a samozrejme zjavné.
Potrebujem rozprávať o tom, čo viem a spochybňujem to, čo jasne cítim. Lebo keď to prijmem, musím čeliť ďalším skúškam. Naučiť sa netlačiť to, čo sa nechce udiať, a zároveň nebyť pasívna. Zvládnuť pravdivosť a jasnosť voči sebe i druhým. Dávať prednosť občas bolestivej pravde pred pohodlným zastieraním. A život má rád každodenne vyskúša z každej novej lekcie, ktorú otvorím.